Na výstave, ktorej autorom je primátor Mesta Fiľakovo Mgr. Attila Agócs, PhD., sa návštevníkom predstaví história novohradských kamenárov a kameňopriemyslu. Okrem pracovných nástrojov a odevu sa tu prezentujú aj pozoruhodné minerálne útvary pochádzajúce z okolitých kameňolomov (súkromná zbierka Alexandra Ádáma, zbierka Gemersko-malohontského múzea a kameňolomu Eurobasalt). Atmosféru fungujúcich lomov sa organizátori výstavy snažia priblížiť pomocou zväčšených reprodukcií dobových fotografií.
Mgr. Attila Agócs, PhD.:
Prehľad dejín novohradských kameňolomov priemyselného rozmeru z okolia Fiľakova
V poslednej tretine 19. stor. s rozvojom stavebníctva a výstavby cestných i mestských komunikácií s pevným podkladom, či železničných tratí nadobudol nebývalý význam stavebný kameň. Z tohto hľadiska sa stal Novohrad kľúčovou oblasťou Uhorska – a neskôr aj Československa a Slovenska. Bolo to predovšetkým kvôli bohatému výskytu bazaltu (čadiča) na jeho území. V r. 1904 napočítali v 105 obciach historického Novohradu 152 väčších-menších kameňolomov. Ich najväčšia časť vznikla v r. 1860 až 1895. V samotnom Fiľakove fungovali na prelome 19. a 20. stor. tri kameňolomy. V lokalite Villemkő otvoril lom miestny statkár Lajos Stephani v r. 1895 a v tom istom roku začal ťažiť v lome pri lokalite Sárkánycsapás Ferenc Csukay. V lokalite Haraszti otvorila baňu samospráva. Tento lom neskôr pravdepodobne získala akciová spoločnosť Žulové bane v Poieni. Tradícia ťažby bazaltu sa v chotári mesta zachovala s menšími prestávkami až do súčasnosti.
Čadičový kameňolom a robotnícka kolónia Mačkaluk (Mačacia)
Čadičový lom na planine Medveša na pustatine Mačkaluk otvoril v r. 1880 holandský veľkostatkár Alfonz Janssen. Kamenársku kolóniu založil v r. 1895. V r. 1905 získal baňu Géza Krepuska, uznávaný ušný lekár z Budapešti. V r. 1919 sa jeho rodinný podnik premenil pomocou Maďarskej štátnej centrálnej sporiteľne na akciovú spoločnosť Šomošské bazaltové bane. V r. 1925 bola vybudovaná úzkorozchodná železnica medzi baňou Mačacia a lomom Jakaba Hoffbauera v Eresztvényi, ktorý bol už od r. 1912 prepojený so železničnou stanicou v Somoskőújfalu. Práve tu vybudovala spoločnosť v r. 1927 jeden z najväčších drvičov kameňa v strednej Európe. Takto predĺžená železnička s rozchodom 760 mm mala dĺžku 8,8 km. V r. 1950 boli budovy robotníckej kolónie rozptýlené na ploche približne 200 x 400 m. Osadu tvorilo 18 budov (colnica, stanica SNB, kantína a obchod, škola, kancelária kameňolomu a 12 obytných budov so 48 bytovými jednotkami). V r. 1951 bolo ložisko pridelené národnému podniku Slovenské bazaltové kameňolomy so sídlom v Lučenci. Osada sa koncom 50-tych rokov začala vyľudňovať. 
V rokoch 1994-2003 ťažila v lome Mačacia firma Kameň-bag z Lučenca, ktorá vyrábala hlavne na export do Nemecka a Rakúska. V r. 2003 bola ťažba z dôvodu ochrany prírody zakázaná. Na mieste niekdajšej osady dnes nájdeme iba ruiny budov zarastené krovím.
Andezitový kameňolom a robotnícka kolónia Šiatoroš
Andezitový kameňolom v Šiatoroši vznikol podľa niektorých autorov v 60-tych rokoch 19. stor., ďalšie publikácie však uvádzajú, že ho otvoril budapeštiansky podnikateľ József Braun v r. 1878. V r. 1922 bol zoštátnený. O osude lomu v rokoch druhej svetovej vojny vieme pomerne málo. V r. 1947 prevzali lom do prenájmu Československé štátne železnice, od r. 1952 patril do správy Slovenských bazaltových kameňolomov a od 90-tych rokov ho prevádzkoval Novohradský priemysel kameňa z Lučenca, ťažba bola ukončená v r. 1995. 
O výstavbe robotníckej kolónie v Šiatoroši sa nepodarilo získať bližšie informácie, isté však je, že v pracovnom poriadku z r. 1897 sa s jej existenciou už počítalo. Vedľa poschodového robotníckeho domu boli postavené aj úradnícke budovy riaditeľstva, kolkáreň a tanečná plocha.
Čadičové kameňolomy a robotnícke kolónie v obci Konrádovce
Prvú čadičovú baňu otvoril v obci budapeštiansky podnikateľ Nátán Roheim v r. 1896 na majetku fiľakovského statkára Lajosa Stephaniho. Výstavba robotníckych kolónií sa začala v r. 1898-1900. Neďaleko obce vznikli postupne tri kolónie: Horná, Dolná a Nová. V r. 1908 bolo v kolóniách 22 robotníckych domov so 140 izbami. V Dolnej kolónii sa do roku 1913 vybudovali sklady, dielne, úradnícke byty, kancelárie, kantína i robotnícke domy. Zo 66 kamenných budov pokrytých škridlami obývali banskí robotníci 30. Pomedzi jednotlivé bytové domy boli vystavané pece na pečenie chleba. V r. 1900 založil Roheim akciovú spoločnosť Korlátska čadičová baňa, ktorá prevzala jeho kameňolomy fungujúce dovtedy v obciach Konrádovce, Bulhary, Šávoľ, Čakanovce, Fiľakovo, Šíd a Belina. 
Vlastníkmi spoločnosti boli v r. 1913 už József Braun a Henrik Reinisch, ktorí predali svoje akcie v r. 1917 Peštianskej uhorskej obchodnej banke. Banka v tom istom roku získala väčšinový podiel aj v akciovej spoločnosti Žulové bane v Poieni. Spoločným generálnym riaditeľom sa stal Antal Glasner, ktorý v nasledujúcich rokoch vydal trojzväzkovú príručku kamenárskeho priemyslu. Po vojne boli konrádovské lomy znárodnené a začlenené do národného podniku kameňopriemyslu. Ťažba bazaltu bola v obci prerušená v roku 1999.
Kocky vyrobené v Konrádovciach sa na prelome 19. a 20. stor. používali na dláždenie ulíc veľkých miest Uhorska ako Budapešť, Miskolc, Oradea a Arad v súčasnom Rumunsku, Vršac a Novi Sad v súčasnom Srbsku. V medzivojnovom období boli najväčšími odberateľmi Československé štátne dráhy a štátne úrady, kocky sa však exportovali aj do MR a Rumunska. Konrádovským kameňom sa vydláždilo aj nádvorie Bratislavského hradu, ba tamojší kameň sa neskôr vyvážal aj do Nemecka a Švajčiarska.
Migrácie novohradských kamenárov
Do novohradských kameňolomov a robotníckych kolónií prichádzali kamenári z rôznych kútov Európy. Z územia dnešného Maďarska boli v časovom kontexte Rakúsko-Uhorska poprednými vysielajúcimi oblasťami ohyb Dunaja (obce Dunabogdány, Visegrád, Zebegény), pohorie Börzsöny (Márianosztra, Ipolydamásd, Szob) a pohorie Gerecse (Tardos a Süttő). 
Prichádzali z nich hlavne robotníci slovenskej, nemeckej a maďarskej národnosti. V okolí Fiľakova sa takto usadili rodiny Švábov s priezviskami Schneider, Galauner, Rittinger, Schubauer, Herr, Frőlich, Fleckenstein, Heckman a Summer. Z územia dnešného Rumunska prichádzali migranti hlavne z obce Poieni. Z rakúskych provincií boli domovskými regiónmi vandrovných robotníkov začiatkom 20. stor. Halič (juhovýchodná časť súčasného Poľska) a regióny južné Tirolsko a Triest (severovýchodná časť súčasného Talianska). Poľskí odborníci – príslušníci rodín Dorinek, Pepsovszky, Kacara, Godin, Novák, Katarzinsky – prichádzali hlavne z obcí Miękinia, Filipowice a Czerna z okolia mesta Krzeszowice a talianski napríklad z obcí Garniga, Primiero, Borgo a Viarago (rodiny Martinelli, Nincz, Titton, Dellamária, Guaiterel, Rubesa, Refaty). Spoza hraníc Rakúsko-uhorskej monarchie pochádzalo len pár obyvateľov skúmaných robotníckych kolónií. Ich rodiskami boli lokality v Nemecku a hlavne v Taliansku (napr. regióny Benátsko, Taranto, Calabria, Rím a okolie Neapol). 
Priamo z územia Talianska pochádzali rodiny Zanei, Fiabane, Pertiga, Kirn, Guerino, Cosentino a Bruno. Sú však známe aj ďalšie talianske priezviská kamenárov z regiónu: Kasagranda, Dalžuffo, Žanelli, Repatti, Carotta, Bonomi, Bizetta, Deacomo, Cellaho a Lučáni. Najmohutnejší príliv imigrantov do regiónu nastal v rokoch 1900 až 1910. V rámci reťazovej migrácie dochádzalo k interetnickému tradovaniu kamenárskych vedomostí, ktoré smerovalo z južnejších oblastí Európy k severnejším.
V časovom rámci prvej ČSR nastali v etnickej skladbe zamestnancov kameňolomov značné zmeny. Do regiónu začali prúdiť v rámci slovenskej kolonizácie južného Slovenska obyvatelia obcí Detva, Hriňová, Očová a Šoltýska a ich širšieho okolia. Medzi pendlujúcimi týždňovkármi lomov Šiatoroš a Mačkaluk nachádzame v danom období aj slovenských nádenníkov z obcí severného Novohradu. V Mačkaluku boli v týchto rokoch hromadne zamestnávaní robotníci dochádzajúci z maďarských obcí Podmedvešia. Počas svetovej hospodárskej krízy smerovali migrácie novohradských kamenárov do Čiech, predovšetkým do lokalít Skuteč, Humpolec, Pavlov, Liberec, Česká Lípa, Nový Bor, Nová Paka, Stará Paka, Černá Voda a Jičín.
Z Konrádoviec odišlo pracovať v povojnových rokoch do Čiech – do Sudet (napr. do obcí Jeseníky, Šumperk) – približne desať rodín. Vyčerpanosť veľkých novohradských kameňolomov a vznik dvojkrajového národného podniku Slovenské bazaltové kameňolomy vyvolalo medzi bývalými robotníkmi lomov regiónu ďalšie mohutné migračné vlny smerujúce do severnejších závodov. Maďarských kamenárov zo širšieho okolia Fiľakova nájdeme v danom období napríklad v lomoch Budiná, Fitzberg, Bzenica, Horná Štubňa, Zvolenská Slatina, Tisovec-Dielik, Detva-Piešť a Tlstý javor pri Lome nad Rimavicou. Na východnom Slovensku boli zamestnávaní Novohradčania tak v baniach na okolí Prešova (Maglovec, Fintice a Záhradné), ako aj v Bardejove a usadili sa aj v obci Svätuše v Medzibodroží. Viacerí robotníci z Podmedvešia a z okolia Fiľakova pracovali v lomoch, pri regulácii riek a na výstavbe tunelov na Pohroní a na Gemeri.